Od začiatku to má náboj, dramatickosť, dynamiku, napätie, silu. Je to koncert emócií s dávkou explózie, čo trvá ešte dlho aj po konci „fightu“. A to je jedno, či je to ukončené na body alebo K.O. Predtým aj potom to je tak emotívne a strhujúce, že to azda nemohol byť ani duel „na päste“. Rozdať viac než 200 úderov, tak to je sila a prijať tie „bomby“ ešte väčšia! Aj mentálna - človeka to dokáže v jednom okamihu položiť na lopatky, ale v druhom ho to postaví opäť na nohy. Nezlomí ho ani bolestivá rana navyše a duel vyhrá... Ženská slovenská hviezda thajského boxu Monika Chochlíková, ktorá má podporu TIPOSu, opäť rozdávala rany, ale aj radosť. V sobotu 13. apríla v Trenčíne, v rámci podujatia PML 9, si pripísala ďalšie cenné víťazstvo a jej cesta za úspechmi pokračuje ďalej. Zástupca národnej lotériovej spoločnosti TIPOS, ktorá je najväčším podporovateľom športu na Slovensku, bol pri tom. Mal možnosť opýtať sa Moniky aj na veci, na ktoré sa jej bežne nepýtajú.
Foto: Monika Chochlíková
V sobotu večer skutočne nič nenechala na náhodu. Sebaisto, odhodlane a ukážkovo sa vysporiadala so svojou súperkou. Vietnamku Soniu Dinho, ktorá háji momentálne farby Švajčiarska, rozložila v troch kolách jasným víťazstvom 3:0 na body. Sonia skrátka nemala žiadnu šancu. Ovácie, potlesk, skandovanie „Monika - Monika – Monika“ boli viac než zaslúžené. Za týmto úspechom stála namáhavá príprava, kus morálnej sily a odhodlanie nastúpiť do zápasu aj napriek zdravotným komplikáciám. Na konci Moniku čakalo zaslúžené víťazstvo a veľká radosť.
Po úspešne zvládnutom zápase doma, v meste pod hradom Matúša Čáka, si našla čas aj na to, aby opäť niečo o sebe prezradila svojim fanúšikom a nechala ich nahliadnuť aj do športového zákulisia. Pritom všetkom, čo zažíva ako vrcholová športovkyňa, sú aj veci, ktoré sa tak trošku vymykajú štandardom. Sem tam si totiž musí dávať pozor na „Milana“ – tak volá svoj vnútorný stav, keď ju premknú pochybnosti o pripravenosti či výkone.
Foto: TIPOS
Kedy (ťa) bolia rany, údery a kopance najviac?
„Sú také dni, keď už od rána vieš, že svet je hore nohami. Nič ti nejde, bolí ťa už len kráčať. Vtedy, keď mám tréning, tak cítim každý úder/kop.“
Ako sa s tým dokážeš vysporiadať?
„Vytrvať. Sú horšie dni, no potom prídu tie lepšie. Ak by som mala netrénovať každý deň, keď sa ráno necítim plná energie, tak trénujem raz za dva týždne.“
Tvoj top úder, chvat – na čo si majú nielen súperky dávať pozor?
„Backfist (úder z otočky) alebo highkick.“
Kedy ti bolo najhoršie v ringu a aké myšlienky ti vtedy lietali hlavou?
„Stalo sa mi párkrát, že som sa nevedela dostať do zápasu. Vedela som, čo mám robiť, ale telo ako keby reagovalo o sekundu neskôr. V týchto momentoch cítim veľkú frustráciu. Našťastie sa to ale nestáva často. Je to skôr výnimka.“
Dostaví sa „Milan“ často pred zápasmi a na zápasy? (smiech)
„Milan je pred každým mojim zápasom a nie len v ten deň, ale niekedy zavíta aj dva týždne pred zápasom. Vždy, keď si mám pozrieť videá mojej súperky, tak veľmi znervózniem a Milan prichádza na scénu. Dovolím si tvrdiť, že práve on je môj najvernejší fanúšik, pretože nevynechal ani jeden zápas.“ (smiech)
Čim sa najviac motivuješ a povzbudzuješ po športovej stránke aj mimo nej?
„Sebarozvojom. Moje telo je môj chrám a chcem sa oň starať najlepšie, ako viem. Chcem posúvať svoje limity, baví ma vzdelávať sa a učiť sa nové veci. Neznášam stereotyp a stagnáciu.“
Kam smerujú tvoje myšlienky v deň zápasu? Na čo sa sústreďuješ?
(smiech) „Toto je vtipné, lebo vždy v deň zápasu si spytujem svoje svedomie a hovorím si, že načo to znova robím, že ma tieto stresy nebavia a dobrovoľne to zažívam zas a znova. U mňa vôbec neplatí, že čím viac zápasov, tým menej stresu. Ale keď už vojdem do ringu, tak tieto pocity odchádzajú a vymieňa ich 100% koncentrácia na výkon.“
Foto: Monika Chochlíková
Aké je v skutočnosti zákulisie medzi súperkami v deň zápasu, resp. pred a bezprostredne pred zápasom a po zápase?
„Nie sme ani veľmi v kontakte, väčšinou nemáme ani spoločnú šatňu, rozcvičujeme sa každá inde. Niektoré súperky veľmi nechcú ani pozdraviť. Ale po zápase je to potom iné.“
Tlak alebo aj stres. Dá sa vymaniť spod tlaku už len tým, že športuješ (ako profi športovec), alebo je to dosť zväzujúce aj pri tej činnosti?
„Závisí to od toho, ako si nastavíš hlavu. Mňa niekedy tlak vedel zožrať. Jedna vec je vonkajší tlak a druhá vec je tlak, ktorý si vytváraš sám na seba. S tým prvým moc nemám problém, ale s tým druhým viem niekedy bojovať. Nie je nič horšie, keď sklameš samého seba...“
Totálny reset a totálna regenerácia?
„Musím sa priznať, s týmto mám problém. Vždy pred zápasom sa teším, že budem mať voľno, oddýchnem si. No a potom dva dni po som naspäť v gyme. Najdlhšiu pauzu som mala po operácii ramena, no aj to som začala rozhýbavať už po pár dňoch, lebo ma mrle žrali.“
Cíti podľa teba športovec taký sústavný tlak aj po zápase? Čo mu pomáha zvládnuť tento tlak nebodaj aj stres?
„Určite áno. Celý šport je podľa mňa spätý s tlakom. Každý má od teba očakávania - tréner, sparingovia, rezortné stredisko, ministerstvo, fanúšikovia, rodina, sponzori. Podľa mňa ten tlak opadne, keď športovec ukončí kariéru. Lebo ak súťaží, tak po každom zápase príde ďalší, kvôli ktorému bude zase pociťovať tlak. Je to taký kolobeh, s ktorým sa treba naučiť žiť. Ja sa vždy snažím nastaviť si hlavu, že snažím sa byť čo najlepšou verziou samej seba. Robím pre svoj výkon maximum. A keď to náhodou nevyjde, nemám sa za čo hanbiť, pretože nie som kapela, aby som stále len vyhrávala. Keď sa stretávate so svetovou špičkou, tak prehry prídu u každého. Je to súčasť športu.“
V čom presne je u teba ukrytá radosť zo športovania?
„Je dokázané, že pri športovej aktivite sa vyplavuje tzv. hormón šťastia, preto si nemyslím, že je náhoda, že po tréningu sú ľudia spokojnejší. Ja mám ešte výhodu v tom, že robím veľmi rozmanitý šport, kde sa tréning vie poskladať naozaj kreatívne a som rada, že čoraz viac a viac laickej verejnosti prichádza na chuť thajskému boxu. Tréningy nemusia byť vôbec kontaktné, no aj napriek tomu si viete “vyboxovať” zo seba napätie, hnev alebo iné negatívne emócie. Je to dokonalý psychorelax.“
Apropo, tvoj ľudský či športový vzor, prípadne charakterová méta, kam sa chceš dostať?
„Mám viacerých ľudí, ku ktorým vzhliadam. Okolo mňa sú veľmi inšpiratívne príbehy a ja sa snažím brať z každého niečo. Napríklad môj tréner Tomáš Tadlánek. Keď zápasil, nemohol kopať jednou nohou a aj napriek tomuto obrovskému handicapu vedel nosiť medaily z vrcholných podujatí. Nevyhováral sa, prečo sa to nedá, ale hľadal si cestu, ako sa to dá. Nie každý sa rodíme najsilnejší, najtalentovanejší či najatletickejší... Tieto naše “nedostatky” vieme kompenzovať našou odhodlanosťou a nezlomnou vôľou prekonávať prekážky.“
Čo ti imponuje na športovcoch (vo všeobecnosti) – najmä ak majú a môžu byť vzormi pre deti a mládež?
„Keď sú sčítaní, pravdovravní a majú dobré morálne vlastnosti. Nie je to len o top výkone, ale aj o živote, aký vedú. Ak je niekto top športovec, ale podvádza svoju manželku za každým rohom, to nie je podľa mňa dobrý vzor pre mládež.“
Vieme, že v súčasnosti v športe prevláda veľa nežiadúceho a je tam aj veľa toxicity. Tlaky sa vytvárajú a zbytočne sa im vystavujú deti a mládež. Aký by mal byť šport, kam by mal smerovať, čo by mal prinášať...?
„Osobne si myslím, že tu je veľmi dôležitá úloha trénera a rodičov, aby vedeli dieťa správne zdravo namotivovať a neprepáliť to už v mladom veku. Dieťa si musí k športu spraviť vzťah, citovú väzbu alebo dokonca závislosť, že bez pohybu nevie existovať.“
Tvoje posolstvo pre tých, ktorí by ťa chceli nasledovať a stať sa fightermi či fighterkami?
„Vydržať, vydržať a vydržať. Nenechať sa odradiť neúspechmi. Cesta nebude rovná priamka, ale bude hrboľatá. Raz to pôjde, inokedy nie. Raz budete mať pocit, že ste sa zlepšili o 30% za mesiac, raz sa budete cítiť, že stagnujete, alebo že váš výkon sa znižuje. No to je všetko súčasť toho procesu.“
Foto: Monika Chochlíková