Matej Tóth: Chcem naďalej robiť,čo ma baví

(29. 10. 2016)

Matej, z tohtoročnej olympiády v Riu de Janeiro ste si domov doniesli zlatú medailu. Keď sme robili spolu koncom minulého roka rozhovor do nášho časopisu, vtedy ste povedali: „Po zisku titulu svetového šampióna je už len jeden významnejší úspech – olympijský víťaz. Viem, že to bude veľmi náročné, ale ja sa posnažím tento svoj dávny sen, a teraz už cieľ, naplniť.“ Dnes môžeme povedať, že cieľ ste úspešne splnili. Pochybovali ste niekedy, že by sa to mohlo podariť? Nešlo ani tak o pochybnosti. Skôr som si reálne uvedomoval, že rovnaký cieľ má minimálne 10 chodcov na štarte a každý spravil maximum pre jeho dosiahnutie. Navyše, ja som mal celú sezónu problémy s holennou šľachou, takže bolo obdobie, keď som už prestával veriť, že na OH vôbec pôjdem.Tesne po zisku olympijského zlata ste sa vyjadrili: „Olympijské zlato mi nikto nevezme. Získal som športovú nesmrteľnosť.“ Je náročné dosiahnuť športovú nesmrteľnosť? Mne to tak ani nepríde. Len som robil to, čo ma baví. Postupne
som sa zlepšoval, mal som šťastie na okolnosti a ľudí okolo
Matej Tóth:
Chcem naďalej robiť,
čo ma baví
Slovenský športový reprezentant Matej
Tóth sa historicky zapísal do dejín
slovenského a svetového športu v roku
2015, keď získal zlatú medailu v chôdzi
na 50 kilometrov na majstrovstvách
sveta v Pekingu. „Atletika mi nevzala
nič, ale dala mi všetko, čím som,“
hovorí skromný rodák z Nitry, ktorý
s manželkou a dvoma dcérkami žije
v Banskej Bystrici. Matej naplno zažiaril
na tohtoročnej letnej olympiáde v Riu
de Janeiro, keď „vychodil“ olympijské
zlato. Dvakrát získal aj ocenenie TIPOS –
Športovec mesiaca.
príprave
na sústredení, iné, keď oddychujem po sezóne a iné,
keď ladíme formu tesne pred pretekmi. Ale vo všeobecnosti je to
ranné cvičenie s fyzioterapeutom, potom okolo deviatej tréning,
po tréningu regenerácia, obed, popoludňajšie cvičenie, druhá
fáza, regenerácia, večera a oddych. Ak som doma, tak do toho
musím zakomponovať aj odvezenie detí do školy, vyzdvihnutie
detí zo školy, krúžky, učenie. Vstávam pred šiestou a spávať chodím
okolo jedenástej.
Zmenilo sa vo vašom živote niečo od zisku olympijského
zlata?
Toto obdobie je veľmi hektické, ale v podstate je podobné ako
po zisku titulu majstra sveta. Olympiáda je však oveľa viac sledovaná,
takže teraz ma na ulici oveľa viac ľudí spoznáva, chcú
sa so mnou fotiť, získať autogram. Na jednej strane je to milé
a teším sa, že som
spôsobil toľko radosti
na Slovensku, ale
na druhej strane je to
veľmi náročné, hlavne
vtedy, keď si chcem
s rodinkou vyjsť na
bežnú prechádzku do
mesta.
Máte ešte nejaké
nesplnené športové
sny? Existujú méty,
ktoré by ste chceli
dosiahnuť?
Chcem robiť, čo ma
baví. Ak to bude aj
naďalej prinášať medaily,
budem šťastný.
Ale medaily nikdy neboli
pre mňa motiváciou,
kvôli ktorej robím
šport. To sa nezmení
ani teraz.
Užívate si zaslúžený
oddych alebo ste sa
už pustili do tréningov?
Rád by som trénoval,
chýba mi už pohyb,
ale pre zranenie nemôžem nohu zaťažovať a teraz sa snažíme
hlavne dať nohu stopercentne dokopy. Na druhej strane, aj tak
by som nestíhal nejaké veľké tréningové dávky. Dni mám naplánované
na minútu presne.
Ako relaxujete?
Najradšej v kruhu rodiny. Úplne mi stačí byť doma so svojimi
najdrahšími.
Máte krásnu rodinu, inklinujú aj vaše dcéry k športu?
Majú rady pohyb, staršia Emmka chodí už šiesty rok na tanečnú
na ZUŠ, ale inak zatiaľ seriózne netrénujú – aj keď trikrát do
týždňa makať na tanečnej je tiež riadny športový výkon. Ninka je
teraz prváčka, tak sme ju nechceli zaťažovať novými krúžkami,
seba a prišlo to. Samozrejme, bola to veľmi dlhá cesta s množstvom
prekážok a križovatiek a stačilo by možno, keby sa za tých
20 rokov zmenil jeden malý detail a zlato v Riu by som nezískal.
Ako vyzerá bežný deň Mateja Tótha?
Záleží na tom, v akom som štádiu prípravy. Je to iné v plnej
necháme to na ňu, či si časom niečo vyberie. Ale športujú takmer
denne. Vedieme ich k športu – bicyklujú, korčuľujú, plávajú,
hráme rôzne hry, v zime lyžujú.
Máte v živote nejaký vzor? Inšpiroval vás napríklad slovenský
atlét, legendárny chodec Jozef Pribilinec, ktorý v roku
1988 získal na olympiáde v Soule zlato?
Určite áno. Bol to pre mňa obrovský vzor a môj prvý tréner Peter
Mečiar nás práve cez neho motivoval do tréningu a vďaka tomu
si nás chôdza získala.
Predpokladám, že byť najrýchlejším a najvytrvalejším chodcom
planéty si vyžaduje prísnu disciplínu a sebakontrolu.
Zhrešíte niekedy?
Ja som si nastavil športový režim, životosprávu a všetko okolo
toho, ako mi vyhovuje.
Prináša to ovocie a cítim
sa dobre. Preto to
nevnímam ako nejaký
prísny režim alebo
nejakú obetu. Preto
ani nemám nutkanie
zhrešiť.
Naša spoločnosť
TIPOS je partnerom
Slovenského
olympijského výboru
a tímu, pretože
Slovensko má svetovému
športu čo
ponúknuť. Máme
veľa úspešných a šikovných
športovcov,
ktorí robia našej
krajine dobré meno
v zahraničí. Ako vidíte
budúcnosť športu
na Slovensku?
Som optimista. V poslednom
čase prinášame
na Slovensko veľmi
významné úspechy
a krásne medaily. Cítiť
obrovskú podporu
ľudí, ktorí žijú športom.
Šport spája a to je na ňom najkrajšie. Navyše vidím pozitívnu
zmenu v prístupe detí a rodičov. Akoby si ľudia uvedomili,
že bez športu to nepôjde, opäť sa začína viac športovať a to je
pre nás dobrý signál do budúcna, že nezostane len pri zopár
skvelých výsledkoch.
Tipujete? Nemyslím len športové výsledky, ale napríklad aj
v lotérii…
Ja takmer vôbec, ak, tak len pre seba. Podal som si asi len raz
a hneď som vyhral asi 200 slovenských korún, tak som si povedal,
že zostanem pri stopercentnej úspešnosti a ďalej som šťastie
nepokúšal. (smiech)


KKR
Foto: SOV, archív M. T., TIPOS/Rastislav Čépe

Naspät

Najlepšia ponuka
Tipuj počasie a vyhraj
Uvítací bonus až 1050 €!